Niekoľko poznámok o schopnosti (neschopnosti) k sebareflexii, alebo naša nepripravenosť k polemickým diskusiám

Ivan KAMENEC

Ako profesionálni historici sme sa tiež dali trochu zviesť kalendárovým fetišizmom, to znamená slávnostnými vyhláseniami i symbolickými fanfárami, doprevádzajúcimi prechod z jedného storočia, teraz aj tisícročia, do druhého. Objektívne vzaté, tieto dve zmeny letopočtu neznamenajú, myslím, žiadny a už vôbec nie výrazný medzník ani pre slovenské dejiny, ani pre samu slovenskú historiografiu. Napriek tomu sa tvárime, že práve okrúhle jubileá nám dávajú príležitosť na rôzne bilančné úvahy, hodnotenia, alebo na vytyčovanie nových cieľov a nebodaj aj historických koncepcií. Navyše sa tu ponúka aj fakt, že práve v prvom roku 21. storočia, resp. 3. tisícročia sa koná aj zjazd Slovenskej historickej spoločnosti. Je to vcelku náhodná, no vítaná zhoda okolností, nuž ju teda využívame. Škoda však, že viac-menej iba formálne a navyše aj dosť jalovo, neprofesionálne. Aspoň tak sa mi to zdá z doterajšieho priebehu nášho zjazdu, ktorého tematická náplň je dosť nejasná, živelná, teda nie najšťastnejšie pripravená. Priam sa žiada povedať, že je to akýsi náš málo komický, no o to viac tristný "hajdpark". Svoj azda trochu prísny kritický názor však nemám právo vnucovať účastníkom zjazdu alebo ďalším členom historickej spoločnosti, ktorí sa budú o priebeh a výsledky nášho stretnutia azda bližšie zaujímať. Nemám v úmysle ani demagogicky spochybňovať prácu výboru, ktorý sa na organizácii zjazdu podieľal a materiálne ho zabezpečoval. Chcem však svoj názor zdôvodniť aspoň dvoma argumentmi: Napriek ohlasovanému cieľu, že zjazd by mal načrtnúť stav slovenskej historiografie na prelome dvoch storočí, sme sa na to nepripravili a naše vystúpenia sa menia buď na tradičné bilančné referáty alebo na prezentáciu vlastných výskumov k jednotlivým viac či menej dôležitým historickým témam. Takýto prístup k spomínanému cieľu zjazdu veľmi neprispieva. Napokon -a tu budem azda zlomyseľne ironický- práve on dokumentuje aktuálny stav nášho dejepisectva.

Druhý znepokojujúci signál vidím v tom, že na zjazde vystupujú v prvom rade príslušníci staršej (ku ktorej, žiaľ, patrím už aj ja), resp. stredne staršej generácie. Je zarážajúce a trochu nepochopiteľné, že naši mladší kolegovia, od ktorých bude závisieť rozvoj slovenského dejepisectva v budúcich desaťročiach sa držia vzadu, sú -aspoň v doterajšom priebehu tohto zjazdu- až príliš pasívni. Pokiaľ mám informácie, sa to napríklad dosť odlišuje od priebehu rokovania českej historickej obce v Hradci Králové v roku 1999, kde práve mladší kolegovia zohrávali úlohu povestnej "šťuky v rybníku" - bez ohľadu na to, či ich razantné vystúpenia boli vždy adekvátne a všeobecne prijímané. Pasivita našich mladších kolegov je spôsobená ich nezáujmom o "veci verejné", ich skepsou voči voči Slovenskej historickej spoločnosti, alebo ich prílišným, no celkom neodôvodneným rešpektom voči starším kolegom, od ktorých, zväčša oprávnene, nič prevratne nového a podnetného už neočakávajú. Pravdepodobne sme si to zavinili aj my sami, keď opäť trochu paternalisticky, rutinérsky, dalo by sa povedať, že "mazácky" prezentujeme a opakujeme naše názory i metódy, notoricky známe už z predchádzajúcich zjazdov SHS či z iných podobných podujatí. Rozhodne tonie je jav pozitívny, aj keď sa tvárime, že ho neregistrujeme a že nás to neznepokojuje.

Otázka hľadania, resp. určovania vnútornej orientácie historiografie a jej vývoja, pravdaže, nie je len otázkou generačnou a už vôbec ju nemôže determinovať akokoľvek významná, jubilejná zmena letopočtu. Je to problém permanentný, ktorý spontánne vznikol už v predprofesionálnom štádiu slovenského dejepisectva, kedy ono malo výrazne národnoobranný či národnoemancipačný charakter. Odvtedy však už uplynul nejaký čas, ktorý vari predsa len pozmenil vyššie spomenuté kritériá. Napriek tomu v jednotlivých etapách profesionalizácie a štátom usmerňovanej inštitucionalizácie slovenskej historiografie, jej orientácia má stále viditeľný ideologický či otvorene politický a v praxi zväčša pragmaticko-stranícky alebo apologetický charakter.

Ovplyvnila to aj skutočnosť, že za ostatných 80 rokov, kedy už možno hovoriť o profesionálnom slovenskom dejepisectve, sa jeho vývoj pohyboval až polstoročie v hraniciach totalitných režimov. Tie presne vedeli -a dávali to otvorene i výstražne mocensko-administratívnymi, resp. propagandistickými prostriedkami najavo-, čo rezolútne požadujú od historikov, osobitne od historikov novších a najnovších dejín. Politické a ideologické tlaky nielen negatívne ovplyvňovali, v podstate deformovali intepretačné výsledky dejepisectva, ale vytvorili aj akúsi umelo vyvolávanú samoúčelnú schému nastoľovania úloh pre historický výskum, stále nanovo určovali pragmatické ciele interpretácie dejín. Nešlo tu teda v pravom slova zmysle o komplikovaný a neraz bolestný poznávací proces hľadania pravdy, ale o "pozitívne usmerňovanie" myslenia občana v zmysle aktuálnych potrieb štátu, štátostrany, resp. iných politických a spoločenských síl. Logicky z toho vyplynulo, že nie sama historiografia si zo svojich prirodzených vnútorných potrieb vytyčovala výskumné a spoločenské úlohy, hoci sa o to v priaznivejších pomeroch (napr. v šesťdesiatych rokoch) aj pokúšala. Historici dostávali vrchnostenské politické príkazy na tematickú, resp. metodologickú orientáciu vlastnej práce. Zväčša inštrukcie plnili - či už z presvedčenia alebo zo strachu a obáv o vlastnú profesionálnu existenciu. Neraz však skúmali stupeň bdelosti politických grémií a hľadali tzv. únikové či "negatívne" témy, používali "ezopovský" jazyk. Len ojedinele sa vzopreli. Na druhej strane najtrápnejší a treba zároveň povedať, že aj najnebezpečnejší bolí tí, ktorí z nevedomosti, prehnanej horlivosti, alebo z obyčajnej ľudskej zlomyseľnosti či závisti vykonávali "ideologickú nadprácu" škodiacu nielen ich kolegom, ale slovenskej historiografii ako celku.

To všetko sú však už vcelku známe a po roku 1989 v našich úvahách neustále a v nekonečných variáciách až únavne či konjunkturálne opakované fakty, ktorými raz vysvetľujeme, raz ospravedlňujeme naše odborné i občianske zlyhania. Ešte častejšie sa uchyľujeme k presúvaniu zodpovednosti na niekoho iného, obviňujúc ho z najrôznejších hriechov. Práve do tejto oblasti sa premieta veľká časť našich polemických diskusií, ktoré veľmi často opúšťajú odbornú pôdu a po vecnej i terminologickej stránke sa presúvajú na ideologické či priamo politické pole. Po takmer dvanástich rokoch od zásadných spoločenských zmien by sme však už mali vari postúpiť o krok ďalej. Stali sme sa nielen obeťami tejto vnútenej politickej reglementácie tlmočenia našich výskumov, ale túto tradíciu sme aj sami "tvorivo" rozvíjali a rozvíjame. Zreteľne to vidno aj v deväťdesiatych rokoch, keď sa to od nás až tak direktívne nežiada. Vôbec pritom neplédujem za akúsi pomyselnú, toľkokrát požadovanú alebo odmietanú "hrubú čiaru" za dejinami našej prednovembrovej historiografie. Myslím, že ešte pred nami stojí jej nevyhnutná odborná i etická analýza. Iste, nie je to ľahká, jednoduchá a bezbolestná úloha. Pri jej plnení by sme však nemali podliehať pokušeniu vystupovať vo funkcii "jediných spravodlivých" prokurátorov, sudcov či obhajcov. Prenechajme túto krátkodychú ilúziu tým, ktorí si ňou liečia svoje osobné či odborné komplexy. To nám však vôbec nebráni v rozvíjaní odborných polemických diskusií.

Historici vytyčujú pred seba otázky (neraz pseudootázky) o ďalšej orientácii vlastnej vednej disciplíny, o jej koncepciách, zameraní atď. Samo osebe je to úplne legitimný, prirodzený a v konečnom dôsledku inšpirujúci trend. Veď podobné problémy si riešia aj iné národné historiografie. Pravdaže, pokiaľ to vyviera z vnútorných potrieb a vývoja vlastnej vednej disciplíny a korešponduje to s európskymi, resp. svetovými trendmi v odbore. Žiaľ, v našich domácich pomeroch nie je tomu vždy tak. Za ostatných osemdesiat rokov sme sa totiž naučili, že pri každom politickom či štátoprávnom zvrate musíme apriórne meniť koncepcie našich raz štátnych, inokedy národných dejín. Pritom sme spravidla žiadnu ucelenú a vlastnými výskumami podloženú koncepciu (až na výnimky, resp. náznaky - viď napríklad viaceré štúdie D. Rapanta) nemali, lebo sme ju obyčajne nahrádzali ideologickými frázami, aktuálnymi, no práve preto krátkodychými cieľmi. V súčasnosti je takouto obľúbenou frázou volanie po interpretácii dejín zo slovenského národného, štátneho a kresťanského aspektu. Dá sa to chápať ako prirodzená ideová reakcia na prednovembrové podmienky a požiadavky politickej moci, ktorá autoritatívne presadzovala tzv. triednu koncepciu slovenských národných či štátnych dejín. Jej odmietnutie je prirodzené, ako je pochopiteľné aj hľadanie a formovanie novej koncepcie dejín. Znie to pekne, mobilizujúco, vlastenecky a neraz i inšpiratívne, no napriek tomu sa zdá, že za podobným volaním sa často skrývajú veľmi lacné, takpovediac populistické, obsahovo prázdne frázy. Myslím, že spravidla sme sa iba prispôsobovali a prispôsobujeme novým politickým podmienkam, módnym ideologickým trendom a reflektujeme veľmi nejasný vágny fenomén, ktorý nazývame spoločenská objednávka. Za to sa dá skutočne všeličo skryť - medzi iným a ako vždy predtým-, aj naša neschopnosť či nepripravenosť kritickej sebareflexie vlastných národných a štátnych dejín, ich jednotlivých chronologických úsekov, resp. tematických oblastí.

Okrem toho, takéto ponímanie hľadania a formovania historických koncepcií spravidla viedlo do slepej uličky a takmer vždy násilne pretrhávalo kontinuitu historiografie i historického myslenia spoločnosti. Aj keď nemožno vôbec ignorovať vplyv takých významných a zlomových udalostí, aké sa odohrávali v rokoch 1918, 1938 - 1939, 1945, 1948, 1968, 1989, 1993 predsa ich netreba automaticky považovať aj za rozhodujúce medzníky periodizácie historického výskumu moderných slovenských dejín. Bol by to len nekonečný bludný kruh a naše vyhlásenia o nezávislosti historiografie by potom ostávali prázdnou frázou. Chcem však zároveň vysloviť názor, že akási ideálna a úplná nezávislosť dejepisectva a konkrétneho historika zvlášť, nejestvuje. Veď okrem toho, že je alebo mal by byť profesionálom vo svojom odbore, každý bádateľ je determinovaný aj svojimi občianskymi postojmi, prípadnou politickou orientáciou, národnostným, resp. náboženským pôvodom, rodinou a školskou výchovou, osobnými skúsenosťami atď. To všetko treba brať do úvahy, no nemalo by sa to preceňovať a používať v prípadných odborných polemikách ako hlavný argument, hoci sa to robí, žiaľ, až príliš často.

Odborné polemiky, lepšie povedané, ich viac-menej latentná absencia v našom odbore tiež svojím spôsobom odrážajú súčasný stav slovenského profesionálneho dejepisectva. Pri ich sledovaní (pravdaže, za seba v prvom rade môžem hovoriť o problematike moderných dejín) sa stále vtieravejšie natíska myšlienka, že nie sme na seriózne polemické diskusie patrične pripravení a vyzbrojení. Buď nám k nim chýbajú adekvátne argumenty alebo -a hlavne- nemáme dosť prirodzeného taktu, takpovediac kultúrnosti pri ich rozvíjaní. Akoby aj do historickej obce prenikli spôsoby, ktoré vidíme v parlamente, v masovokomunikačných médiach resp. v iných oblastiach súčasného verejného života. Pri trochu zjednodušenom pohľade možno povedať, že tak, ako je názorovo rozdelená slovenská spoločnosť, tak je rozdelená aj slovenská historická obec. Zdá sa mi, že začiatkom deväťdesiatych rokov tomu ešte tak nebolo. Mali sme síce v mnohých otázkach veľmi rozdielne názory, no snažili sme sa o nich aspoň navzájom diskutovať na spoločných vedeckých podujatiach. Teraz už takýchto spoločných akcií je veľmi málo, takmer žiadne, navzájom si ich nevšímame a preto si už len nadávame, obviňujeme sa z odborných, politických a ideologických hriechov v minulosti i v prítomnosti. Najtrápnejšie je, že niektorí kolegovia pritom strácajú úplne súdnosť a akýkoľvek pocit akejsi stavovskej spolupatričnosti. Odborné práce kolegov "z druhej strany názorovej barikády" si navzájom recenzujeme iba z aspektu apriórneho kritického odmietnutia a ak to nie je celkom možné, tak ich jednoducho ignorujeme. Akoby sme sa spoliehali, že túto našu recenzentskú povinnosť za nás urobia publicisti, nekvalifikovaní laici a v období ostatného desaťročia aj stále početnejší, treba povedať, že aj agresívnejší tzv. pamätníci. Nepríjemne však prekvapuje, že do tejto "pamätníckej" pózy sa stavajú aj niektorí polofesionálni historici, ktorí svojich kolegov, skúmajúcich najnovšie dejiny "umravňujú" s tým, že oni si veľmi dobre pamätajú "ako to vlastne bolo".

Prirodzene, nemám žiadne morálne právo tu robiť arbitra, lebo aj ja som v takomto druhu polemík chtiac-nechtiac zainteresovaný - raz aktívne, inokedy pasívne. Zatiaľ však, našťastie, ešte len predsa nie aj ako pamätník. Uvedomujem si, že pri posudzovaní týchto sporov neviem byť úplne objektívny - tým viac, že ich veľká časť sa odvíja od problematiky slovenského štátu z rokov 1939-1945, ktorého problematiky sa vo svojich odborných i publicistických prácach najviac dotýkam. Môžem však vysloviť aspoň niektoré subjektívne postrehy o našej nepripravenosti na serióznu odbornú polemiku. Ostáva v nás akýsi prežitok, ktorý sa prejavuje najmä tým, že po obsahovej i terminologickej stránke často používame v polemických diskusiách mimoodborné expresívne formulácie, ktoré nepripomínajú vedeckú diskusiu, ale majú skôr podobu propagandistických šarvátok, politického a ideologického zápasu. Preto sa azda tak často pri odborných polemikách používajú na označenie oponenta také pojmy ako čechoslovakizmus, nacionalizmus, marxizmus, boľševizmus, ľudáctvo (neoľudáctvo), atď. Miesto serióznych recenzií jednotlivých historických prác sa názorový odporca označuje za diletanta, takzvaného historika, nepriateľa národa a štátu. Veľmi používanou zbraňou je aj skúmanie národnostného či náboženského pôvodu oponenta, dokonca aj jeho "alma mater", od čoho sa vzápätí umelo konštruujú jeho "nesprávne", v horšom prípade voči štátu a národu nepriateľské zámery. Je príznačné, že tieto "podpásové" zbrane používajú najmä tí historici a publicisti, ktorí diskutovanú problematiku poznajú nedostatočne, resp. voči záverom oponenta nemajú presvedčivejšie protiargumenty. O to sú však radikálnejší vo svojich vyjadreniach a bohorovných hodnoteniach. Je trápne, ak takéto metódy sa dostávajú aj na stránky odborných časopisov s relatívne dlhou tradíciou a vari aj lepšou minulosťou, kde sa celkom vážne upiera niekoľkým našim kolegom nazývať sa nielen slovenským historikom, ale historikom vôbec.

Často túto prokurátorskú či sudcovskú , teda nie korektnú funkciu voči historikom berú na seba pokútni publicisti, šarlatáni, no a už tradične aj viacerí politici, vyzbrojení znalosťou niekoľkých, z kontextu vytrhnutých faktov a citátov alebo poučení prečítaním dvoch-troch kníh, štúdií či článkov tých historikov, ktorých považujú za jediných nositeľov "konečných právd". Pravdaže, netýka sa to iba slovenských, ale aj iných publicistov a politikov. Vo veľmi vyhranenej podobe sa to ukázalo napríklad okolo nedávnej trápnej kauzy, týkajúcej sa osobnosti maďarského menšinového politika na Slovensku J. Esterházyho. Treba ešte konštatovať vcelku známy fakt, že do polemických diskusií legitímne a veľmi razantne vstupujú aj viacerí exiloví historici a publicisti. Podľa môjho názoru však až príliš z "vysokého koňa" ideológie kádrujú svojich domácich kolegov. Kritériom tu nie je prednovembrová resp. súčasná vedecká činnosť, ale to, či domáci historici prijali alebo neprijali náhľady a interpretácie slovenských dejín, ako ich razantne presadzujú viacerí vplyvní exiloví kolegovia. Znovu treba zdôrazniť, že hlavným bodom sporu a ostrých (mimoodborných) polemík je problematika vývoja slovenských štátoprávnych snáh a osobitne dejín Slovenskej republiky z rokov 1939-1945. Zrejme tu zohrávajú negatívnu úlohu aj osobné sympatie či antipatie medzi jednotlivými historikmi, ktoré neraz už prerástli do animozity. Žiaľ nepodarilo sa doteraz realizovať požiadavku serióznej komparatívnej analýzy slovenskej domácej a exilovej historiografie po roku 1945. Jej potreba sa nastolila už pred desiatimi rokmi na 10. zjazde SHS v Bratislave. Myslím, že sa odvtedy premeškala príležitosť. Otázkou je, či sme schopní tento dlh splatiť v dohľadnom čase - tým skôr, že plodná polemická diskusia sa stále viac nahrádza nadávkami a obvineniami. Okrem toho sa domnievam, že často podliehame (a týka sa to najmä verejnosti) sebeklamu o jedinom monolitnom prúde slovenskej exilovej historiografie. Tá je však, a väčšina historikov si to uvedomuje, vnútorne výrazn členená po odbornej i ideovej stránke. Pri posudzovaní jej vcelku bohatej produkcie akoby sme sa pridŕžali prednovembrovej tézy: exilovú historiografiu treba buď apriórne odmietnuť, alebo ju bezvýhradne prijímať, glorifikovať, považovať ju za jediný zdroj pravdivých informácií o našich dejinách. Pravdepodobne preto má v našich domácich pomeroch aj toľko zanietených epigónov.

Nechcem túto zložitú a nesporne aj citlivú stránku súčasnej slovenskej historiografie ďalej rozoberať. Nemalo by to teraz veľký zmysel. Otázkou je, či sa v najbližších rokoch budeme vedieť vyvliecť z tohto začarovaného kruhu, alebo to dokážu až naši mladší kolegovia. Tí zatiaľ neťahajú za sebou zaťažujúce dedičstvo omylov, ku ktorým sa ešte len budú musieť dopracovať - no možno v priaznivejších politických a spoločenských pomeroch, než ich mala staršia a stredná generácia súčasnej slovenskej historickej obce. Prvým krokom by azda bolo, aby práve oni z vlastnej iniciatívy rozvíjali odborné diskusie a polemiky, čo nesporne patrí k pozitívnym stránkam zdravého a normálneho rozvoja každej národnej historiografie. Možno, že oni už nebudú až tak zaťažení našimi zlozvykmi, malichernými spormi, ideologickými predsudkami a osobnými averziami.